Niekto mi povedal,že tie diela mojich detí su len snahou votrieť sa do mojej priazne a že po prvýkrát to bolo fain,ale druhýkrát už to nie je tak cool.Sama som poukázala v mojom článku na to,že ich to bude ešte nejakú dobu baviť-čomu hovorím irónia a samozrejme nie som na 100 percent presvedčená o svojej dokonalosti-čomu hovorím fakt..........................ale skutočne si myslíte,že detské duše...nevinné detské duše sú schopné robiť to z nejakej vypočítavosti???

Zaujíma ma váš názor na to a budem rada,ak mi ho napíšete!!!

Tým deťom nejde o známky...majú všetci jednotky a dvojky...nejde im o moju lásku,lebo som k nim všetkým milá...často ich chválim,často povzbudzujem a všímam si kto je outsider...často som na nich prísna...keď majú neporiadok,nedávajú pozor,či ubližujú nejakému spolužiakovi...

Vŕta mi to v hlave už od včera,lebo som sa cítila zhodená tým konštatovaním...cítila som sa trápne,že som si dovolila pochváliť seba samu a vystaviť na obdiv ich ...povedzme lásku...v inom svete možno vtieravosť...

A teraz sa cítim ako úplný debil...nechápem,čo sa to deje!!!